O románe, ktorý radšej nikdy nemal byť napísaný

Michal Hvorecký: Posledný hit.

Bratislava, Ikar 2003.

Budem čítať román Michala Hvoreckého Posledný hit. V prvej časti textu sa pokúsim predstaviť doterajšiu literárnu činnosť autora a sústredím sa na štrukturálny opis kľúčových pasáží románu. V druhej časti recenzie poukážem na niekoľko problematických "postulátov" Hvoreckého tvorby.

Michal Hvorecký (1976) doteraz vydal dve zbierky poviedok, Silný pocit čistoty (1998) a Lovci & zberači (2001). Obe knihy boli pre autora zlomové, a obe iným spôsobom.

O Hvoreckého debutu Silný pocit čistoty (obzvlášť rovnako menovaná poviedka) možno bez preháňania povedať, že "šokoval" driemajúcu a usadenú literárnu "obec" ("dedinku") na Slovensku. Autor bez akéhokoľvek rešpektu a s dravou bezočivosťou prekvapil osobitým štýlom písania a predovšetkým si vybral dosiaľ nepovšimnuté motívy, témy a problémy. Do svojej tvorby "vmiesil" charakterové črty okrajových žánrov "poklesnutej literatúry" ako napríklad žánru fantastiky, science fiction, cyberpunku alebo detektívok "drsnej školy". S Hvoreckým prišli do literatúry nové kvality ako "otvorenosť", "drsnosť", "rozhnevanosť" a "vnútorná psychologizácia postáv, ktorá sa odohráva v rovnako temnom a tajomnom priestore".

Druhá kniha Lovci & zberači vyšla pod "novou signatúrou" Michal Hvorecký^TM. "Produkt" vyšiel za pomoci veľkého (na slovenské pomery) mediálneho a reklamného tlaku, pričom aj samotná zbierka poviedok sa vyznačovala istou ucelenou koncepčnou cieľavedomosťou. Michal Hvorecký v interview pre Slovenský rozhlas povedal: "V rámci Michal Hvorecký^TM mám na starosti kreatívnu, copywriterskú časť práce. To znamená, že som ten, kto vykonáva akt písania textov na základe zadaní z oddelenia marketingu. Môj vklad je, myslím si, dosť zásadný. Na základe toho, čo mi odporučia, pripravím texty, ktoré považujem v danej chvíli za najlepšie. Tie potom opäť prechádzajú konzultáciou s editorom knihy a so šéfom marketingu. Agentúra Almost Accurate nám vykonáva prieskumy trhu a ja píšem na základe zistení o tom, čo majú čitatelia radi, aké knihy si radi kupujú, a ktoré si po kúpe aj naozaj prečítajú. Potom sa pokúšame upraviť prvé verzie textov na základe série testovacích rozhovorov s čitateľmi, ktorí patria do našej cieľovej skupiny. Robíme to, aby sme docielili ideálny výsledný produkt, ktorým je kniha, v tomto prípade Lovci & zberači." Možno sa nad autorovými slovami pousmejete, no ale ak si predstavíme, že tieto slová Hvorecký myslí vážne…

Poetika druhej knihy je do značnej miery pozmenená. Hvorecký sa tematicky sústredil na problémy popkultúry a na trendy globalizácie. Pre Lovcov & zberačov je príznačný silný príbeh s tajomstvom. Autor zobrazuje tajomnú chorobu od sledovania TV seriálov a tajomné manipulovanie divákov prostredníctvom reklamy ("Nové médium"). Môžeme sledovať, ako sa tajomná supermodelka stáva obeťou rovnako tajomného sprisahania ("Berlin"). Jednako tajomným, ba až absurdným a bizarným spôsobom Hvorecký zobrazuje supermarkety budúcnosti ("Prvé víťazstvo supermarketov"), alebo tajomné odhalenie zákulisia street parties a demonštrácií proti globalizácii ("Brand Party"). Vrchol zažíva tajomstvo práve vo svojom vlastnom privilegovanom žánri, ktorým je detektívka, kde sme vítanými svedkami tajomného odhalenia okultných vrážd vo veľkomeste Wilsonov ("Najhorší zločin vo Wilsonove").

Výstavba textov je charakteristická krátkymi vetami, častým členením textu na odseky, hojným zastúpením cudzojazyčných slov z "najmodernejších" technologických a reklamných slovníkov. Hvorecký i naďalej využíva vnútornú psychologizáciu postáv, pričom pridáva k nim novú zvukovú a zrakovú metaforiku, vytvárajúc tak hlboké impresie a obrazy.

No najpodstatnejší rozdiel oproti predchádzajúcej knihe, ktorý ovplyvní aj nasledujúci román, je nepochybne zapojenie sociologických úvah a komentárov do Hvoreckého textov. Autor sa viac menej stáva v jednej osobe analytikom, "nemým" pozorovateľom a zapisovateľom rozličných udalostí sledujúc zákonitosti vývinu a fungovania spoločnosti a ich prejavy. Prejdime k samotnému románu.

Román Posledný hit motivicky, ale i formálne nadväzuje na predchádzajúcu Hvoreckého knihu Lovci & zberači. Priblížme si text z obsahovej a kompozičnej stránky.

Zo sémantického hľadiska sa v románe stretávame s typickou dobrodružno-romantickou zápletkou, využívajúcou typické dobrodružno-dramatické motívy. Islandský DJ Alfred Raff sa stane uznávanou autoritou vo svojom "fachu", žije striedavo vo veľkomestách, jeho domov je "všade a nikde". Je to "hrdina svojej doby", svetobežník, ktorý "všade bol a všetko videl (,taký malý postmoderný chrobák Truhlík‘)". Využije príležitosť, stane sa členom novo vznikajúceho boybandu "na kľúč" — Icon, v ktorom sa stáva "frontmanom". Zo svojho predchádzajúceho povolania dídžeja už dokonale vie, ako to "v brandži" chodí — nič ho neprekvapí. Alfred Raff sa správa rovnako cynicky ako jeho okolie, dokiaľ nespozná speváčku Letiziu. Alfred a Letizia sa do seba zamilujú, avšak ich šťastie netrvá dlho. Letizia umiera pri autonehode, Alfred sa psychicky zrúti a jeho hviezdna kariéra upadá. Všetko je mu jedno, odchádza žiť na perifériu — do Bratislavy. Tu za ním prichádza novinárka Karisma Gas, z ktorej sa "vykľuje" teroristka, pričom za pomoci svojich zločineckých komplicov unesie Alfreda do Dubaja. Tu náš hrdina, väznený v luxusnom hoteli, prejde núteným "výcvikom" a "výukou" čítania poklesnutej literatúry a pozerania sa na tie najtvrdšie pornofilmy. Za pomoci Karismy spoznáva, že to, čo si myslel, že je "skutočnosť" a "pravda", ktorú už dávno "prekúkol", bolo len "zdanie". Vzťah Karismy voči Alfredovi vôbec nie je taký jednoznačný; nikdy nie je úplne jasné, či vo vzťahu k hrdinovi je viac pomocníčkou alebo škodkyňou. Karisma ako novodobá teroristka presviedča Raffa, že práve v každodenných tovaroch — ako je braková literatúra, filmy, piesne a reklama — sa skrývajú novodobé zbrane na ovládanie masy ľudí. Karisma požaduje od Alfreda, aby zložil pre ich "nový teroristický útok" pieseň, ktorej Alfred dá meno Posledný hit. V závere románu sme svedkami, ako hlavná postava rovnako prepadáva hudobnej pasci, ktorú pripravila pre svojich fanúšikov, kde už nie je rozdiel medzi ovládanými a ovládajúcimi.

Románom nás sprevádza "hlas" Alfreda Raffa, teda text je vyrozprávaný v naratívnej ich-forme. Sujet textu je skonštruovaný prostredníctvom pásmovej kompozície. Prvé pásmo sa začína unesením Afreda Raffa z jeho bratislavského bytu Karismou Gas a končí jeho záverečným vystúpením s piesňou Posledný hit (B). Druhé pásmo retrospektívne zaznamenáva vzostup, ale i pád Alfredovej kariéry a jeho vzťah k Letizii (A). Takže pri čítaní textu s dvadsiatimi piatimi kapitolami sme konfrontovaní s pásmovou kompozíciu systémom B—/ A—B—A … A—B.

Autorova kniha obsahuje niekoľko prvkov z predošlej knihy, ktoré však tu nadobúdajú intenzitu redundancie a negatívneho presahu. Môžeme im pripísať príslovku — príliš.

V románe Posledný hit je vnútorná psychologizácia postáv vystupňovaná viac ako kedykoľvek predtým. Autor sa spolieha na osvedčenú zvukovú a zrakovú metaforiku. Už samotný citát od Edwina Prévosta ("Nijaký zvuk nie je nevinný") predznamenáva úvodné slová textu: "Nepočul som ju zvoniť. Preháňal som sa na vodnom skútri po spenených vlnách a v ušiach mi hučalo. Lúče slnka stekali z modrej oblohy a odrážali sa od príboja, ktorý sa rozbíjal o pobrežné skaly." (s. 5) Hvorecký pri opise dynamickej situácie zrazu pri ťahu perom spomalí, zapája pri opise vnímanie a zmysly a za pomoci "ornamentálneho" a "pestrého" senzualizmu vytvára "hlboké" impresie. Senzualistický postup Hvorecký využíva pri opise dynamických scén (ako sú bojové scény; s. 17—19) a v románe sa stáva doslova dominantou: "Vstal som a pootvoril okno. Na opačnom konci chodby prudko plesli dvere. Takýto prievan tu predsa nebýva! Vdýchol som ostrý, rozvírený vzduch. Nízky oblak zavisol nad obzorom a zaclonil mesiac. Podmanivé svetlá mesta tlmene žiarili." (s. 10)

Ruka v ruke so senzualistickým opisom kráča aj druhý, pre Hvoreckého osvedčený postup: krátke vety a textová strana "rozbitá" častým členením na krátke odseky (pozri bojové scény v tretej kapitole s. 17—19, ale i s. 32, s. 44, s. 124, s. 194).

Zrýchlená a dynamická dikcia Hvoreckého jazyka sa prejavuje aj vo veľmi častej enumerácii rôznych obchodných a reklamných značiek, ktorá stráca nakoniec efekt a príliš častým opakovaním skôr unavuje: "Mala na sebe nemožný korzet Fendi horčicovej farby, ktorý dodával jej pleti sivastý odtieň. Zúžená bordová sukňa Casa Damiani ju robila vyššou. Šiltovka DKNY spola zakrývala tvár" (s. 36) alebo ("Vyrástol som na ženských časopisoch Elle, Mademoiselle, Vogue a Harper’s Bazaar. […] Nepriťahovali ma ani videohry, strieľačky v prvej osobe, z úspešnej línie Wolfenstein, Quake, Dead Circuit a Gussett." (s. 37)

A napokon k príslovke príliš — žánrovo už nemožno rozhodnúť, či Posledný hit "je" román, alebo sociologická rozprava. Práve sociologická zložka textu obsahuje toľko "nevynútených chýb", že sa jej budem venovať v poslednej časti môjho textu — k problematickým postulátom autorovej tvorby.

Pristavme pri niektorých problematických postulátoch Hvoreckého tvorby. Autorovmu románu Posledný hit z literárneho hľadiska "nemožno" nič vyčítať: kompozícia je vyvážená, štylistika uhladená a vety plynulé. Román je z textovej stránky čistý ako ľaliový list a nevinný ako baránok. Je to však jeden veľký problém: rovnako ako román Maxima M. Matkina Polnočný denník (patril medzi najpredávanejšie knihy v roku 2002 na Slovensku) si Hvoreckého román Posledný hit už nikdy viac neprečítam!!!

Hvorecký zapája do románového deja sociologické úvahy, že je to až — príliš. V socioúvahách možno Hvoreckému vyčítať, že je 1. nesmierne servilný, až podliezavý voči čitateľovi a jeho očakávaniam; 2. paradoxne moralizátorský a sústavne poúča svojho partnera-čitateľa; a 3. netrpezlivý a vždy naliehavo má tendenciu dopovedať náznak. Vyberám ukážky:

"Ponúkol som jej francúzsku minerálnu vodu z Grécka, talianske chrumkavé pečivo z Varny a belgickú čokoládu vyrobenú v Čechách. Niektorých ľudí takéto produktové nezrovnalosti vytáčajú. Mňa nie. Reklamné fikcie mi vyhovujú. Keby som silou-mocou túžil po realite, zapnem si televíziu" (s. 7);

"Vystúpenia adeptov pred komisiou nakrúcala televízia a každý večer vysiela zostrih aktuálneho diania na globálnych programoch. Relácia plná falošného spevu, nevydarených tanečných kreácií a poriadne prehnaného sebavedomia sa nazývala Budúce hviezdy. Čím viac netalentovaných snaživcov, tým vyššia sledovanosť" (s. 13);

"Od jedenásteho septembra 2001 je všetko úplne inak. Polícia vďaka registračným pokladniciam eviduje každého, kto si kúpi videohru, či už letecký simulátor, alebo strielačku. Vytvára sa obrovská databáza eventuálnych zločincov. Demokracia prestala byť finančne výhodná. Sloboda sa tvrdo potláča na všetkých úrovniach spoločnosti. V každom, kto verejne vyjadrí kritický názor, vidia potenciálneho teroristu. Aj najzarytejší antiglobalisti však už pochopili, že alternatíva ku kapitalizmu neexistuje" (s. 72);

"Hlavným problémom sveta nie je globalizácia, ale sociálne tlaky zapríčinené neúplnými rodinami. Štáty závislosti vedú veľkú časť obyvateľov k pasivite, ktorú posilňuje práve braková literatúra. Aj v najvyspelejších štátoch sveta sa zrodil nový typ rodiny: žena, dieťa a štátny byrokrat, ktorý prideľuje veľké sociálne dávky a podporuje tým vznik podobných famílií, neschopných plodiť deti." (s. 88)

Vôbec tým nechcem tvrdiť, že v uvedených citátoch zaznieva i hlas či názor samotného autora. Tvrdím len, že ak tieto vety vkladá do úst svojich postáv, rozohráva tým akúsi primitívnu hru "na pravdu", "na morálny postoj", pričom čitateľovi ponúka "všetky možnosti" ako "na tácke".

Moja téza je: Hvoreckého kniha Posledný hit "je" "umelý produkt" "zhotovený" "za účelom" osloviť "vekovú skupinu" teenagerov ideologickou implikáciou.

Posledný hit je "umelo zhotovený produkt", pretože autor "nevymýšľa nič nové": motívy sa nevyvíjajú ani netransformujú, ale len kopirujú. Kniha je puzzle motívov z predošlých autorových kníh (alebo z ešte nepublikovaných prác Hvoreckého "priateľov", ktorým autor na konci veľkoryso poďakuje za inšpiráciu…), na spôsob, ako to robí Alfred Raff: "Reprodukoval som motívy. V záujme budúcej súmernosti som menil tóniny. Pracoval som s celým systémom dejín popu. Sondoval som v ruinách skladieb, ktoré mi zaručovali úspech." (s. 169) Tak napríklad: autor znovu využíva motív "výučby" a "učenia sa", prostredníctvom ktorého hrdina spozná, že to, čo predtým považoval za "pravdu", bolo len "zdanie" (hlavný motív novely "Brand party"); motív "prepadnutiu pasci", ktorú hrdina nachystal pre iných, keď spieva na záver Posledný hit (hlavná pointa poviedky "Prvé víťazstvo supermarketov"); motív médií, testovanie ľudí, ovládanie más a "výroba televíznych hviezd" atď. (dominantné motívy poviedok "Nové médium" a "Berlin").

V románe prevažujú "umelé dialógy" medzi Alfredom a Karismou, ktoré sú len kulisou, pozadím na zabezpečenie vyjadrenia ideologickej myšlienky. Hlavná postava — Alfred Raff — je presne tým hrdinom teenagerov, ktorý sa vymyká "dospeláckemu" svetu, ľuďom, ktorí svet "riadia", pričom už dávno prehliadol a odhalil, ako "svet ovládania" funguje. Na druhej strane je teenagerským hrdinom romance, v ktorej hrdina prechádza drámou sebaidentifikácie, prekračuje svet skúseností (pravda vs. zdanie) a jeho víťazstvo a konečné oslobodenie je typom drámy ako Legenda o sv. Grále alebo Vzkriesenie Ježiša Krista (Hayden White).

V románe prevláda ideologická implikácia — špecifický typ "pravicového konzervativizmu", ktorý síce "nenávidí" inštitúcie ovládania a byrokracie (či už štátne alebo nadnárodné, skryté alebo zjavné atď.), ale je skeptický voči myšlienke, že podobné inštitúcie môžeme spoznať do dôsledkov a zmeniť ich. To Hvoreckého hrdina ani nechce, nie je radikál, ale naopak jeho prednosťou je prispôsobenie sa a využitie svojich schopností pre svoj vlastný prospech (to je hlavná myšlienka kapitalizmu). Len tak si postava môže zachovať "jasnú myseľ" a "zdravý rozum". A tu sa dostávame k typu postavy, ktorú produkuje Hvorecký, ale i Matkin: ich protagonisti sú ľudia, intelektuáli, ktorí "sa tvária", že "sú obyčajní ľudia" so "zdravým rozumom" a s "obyčajnými problémami". Ich "zdravý sedliacky rozum" spočíva v tom, že "nemudrujú" len "o zmysle života" a nie sú skostnatenými filozofmi hovoriacimi univerzálne formulky, ale sú aj "celkom obyčajní" ľudia, ktorí si zájdu do hypermarketu a pozerajú MTV, ba očividne majú radi peniaze, sex a večierky.

Problém s touto koncepciou literárnej postavy vystáva až vtedy, keď si uvedomíme, že prostredníctvom Hvoreckého moralizujúceho, servilného a vždy všetko dopovedajúceho jazyka sa nám dostávajú nakoniec nič iné ako plytké úvahy nad "zmyslom života", "nad podstatou skutočnosti" atď., presne tak ako v "sladkých" seriáloch Beverly Hills 902 10, Ally MacBealová alebo Sex v meste. Zároveň by sme si však mali uvedomiť, že spomenuté seriály rovnako ako Hvoreckého kniha sú vynikajúcimi dielami v rámci svojich žánrov, "dobre sa predávajú" a spĺňajú očakávania "investorov". Pôvab týchto seriálov, ale i "okrajovej literatúry" je predovšetkým na periférii. Hvorecký však tieto motívy kladie do centra svojej tvorby, pričom k ním asymetricky pripája literárnu látku "vážnej literatúry". A to mi prekáža a to mu vyčítam!

Aby nedošlo k zbytočným nedorozumeniam, teda ešte raz — obrazne a "počesku": "Postaví-li architekt mlékařský kiosk, nebude to posuzovat jako nepodařený chrám nebo špatně řešené nádraží; to myslím je první požadavek objektivity." (K. Čapek: "Past kritiků a její důsledky") Áno, Hvoreckého kniha je taký malý mliekarenský kiosk! Ale veľmi dobre navrhnutý, postavený a funkčný kiosk. Čo mi však prekáža je, keď literárna kritika a čiastočne aj Hvorecký svojimi neskrývanými ambíciami postaví svoj kiosk do stredu mesta hneď vedľa katedrály a starej radnice! Ide prinajmenšom o nevkus a prinajhoršom o diletanstvo snobského architekta. Veď aký krásny pôvab asi získava v našich očiach taká detektívna kancelária Phila Marlowa a jeho "otca" Raymonda Chandlera skrývajúca sa v spleti ulíc smerom von od centra mesta!!!

Hvoreckého román je "nevydarenou skomoleninou" motívov nielen "okrajovej literatúry", ale i napríklad filmu Sydneyho Pollacka Tri dni kondora. Agent CIA Robert Redford čítajúc brakovú literatúru odhaľuje spiknutie vo vnútri samotnej tajnej služby: Možno vo vnútri CIA je ďalšie CIA. Motív preklenutia "zdania" a "odhalenia skutočnosti" v takejto podobe sa stáva vo Hvoreckého textoch doslova "základným stavebným kameňom".

Tvrdím, že kniha Michala Hvoreckého Posledný hit môže byť naozaj skvelou zábavou a "vážnou literatúrou" pre teenegerov. My ostatní si ju môžeme prečítať, ak sa chceme zasmiať… alebo si Posledný hit radšej nemusíme "vypočuť" vôbec…

Michalovi Hvoreckému nechýba na literárnej scéne veľká dávka sebavedomia. Dúfajme len, že rovnako mu nechýba ani značná dávka sebareflexie!

Martin Hudymač