Nevšedné texty o poetike progresívnej hudby

Jozef Cseres: Hudobné simulakrá.

Bratislava, Hudobné centrum 2001.

Nie je žiadnym tajomstvom, že aktuálna avantgardná hudba sa na Slovensku “teší” mizivému záujmu a že jej reflexii sa venuje na úrovni porovnateľnej s okolitými krajinami málokto. Z toho, čo sa o danej téme v odbornej tlači objavilo, vytŕčajú už viac než jedno desaťročie erudované publicistické texty novozámockého estetika, transmediálneho výtvarníka a iniciátora ojedinelých medzinárodných umeleckých projektov, Jozefa Cseresa. Vydanie jeho knižnej novinky Hudobné simulakrá je predurčené stať sa udalosťou nie s ohľadom na naznačený stav, ale na oveľa podstatnejšie súvislosti, ktoré odkrýva a ktoré by nemali ostať nepovšimnuté.

Cseres sa vo svojej knihe zaoberá “érou babylonizácie hudobného univerza” čiže pozíciou rôznych druhov hudby v postmodernom veku nových technológií (tématizujúcich vzájomnú “kontaminačnú” povahu umeleckých médií) a agresivity masmediálne vytváraných simulakier. V úvahách o súčasnom (napokon nielen hudobnom) umení, artikulujúcom “prechodné obdobie rozpadu Ja” (Jeffrey Deitch, s. 135), sa neznižuje k deskriptívnej esejistike, ale uchopuje ho cez prizmu postštrukturalistického filozoficko-estetického diskurzu. Novú hudobnú paradigmu, viažucu sa na nemožnosť vtesnania mnohoúrovňovej reality pod akúkoľvek zastrešujúcu ideu jednoty (logocentrizmu alebo iných centrizmov), vonkoncom nestotožňuje len s intertextuálne príznakovým princípom žánrovo-štýlového palimpsestu. Jej inakosť charakterizuje skôr odôvodnenou, zvnútornenou väzbou na myšlienkové princípy derridovskej de-konštrukcie, čo mu umožňuje orientovať sa s nadhľadom a priliehavou iróniou v chaose aktuálnej estetickej “plureality” a rozlišovať v nej umelecky hodnotné “zrno” od pseudokreatívnych “pliev”.

Hneď v úvodných kapitolách, nenásilným premostením antickej mytológie s barthesovsko-lyotardovskými paralelami, prichádza s kritikou jednostranne orfeovskej interpretácie hudby. Zároveň, vedomý si invázie diskurzivity do vizuálnych a audiálnych umeleckých aktivít v posledných desaťročiach 20. storočia, obhajuje relevanciu pojmu hudobný text nie vo väzbe textu na písmo (ako “degenerátora ľudskej pamäti”), ale na hyphos čiže tkanie významotvorných, antiamnetických znakových sietí: “Hudba totiž úzko súvisí s našimi pamäťovými mechanizmami. Pamäť je nielen predpokladom jej produkcie i reprodukcie, ale aj sama hudba prispieva k formovaniu semio-, či dokonca infosféry.” (s. 83) V odkaze na ideový raster rôznych koncepcií (D. Dunn, G. Bateson, M. Foucault a i.) sa Cseresovo uvažovanie dotýka najzávažnejších otázok ontológie hudobného diela a jeho existenciálne funkčného bytia. Nejde pritom o žiadne abstraktné traktáty bez dotyku so živou umeleckou praxou, ale o osobité interpretačné prieniky do konkrétnej umeleckej tvorby rôznych osobností celého sveta. Každý z nich sa pritom dotýka inej problematiky:

Smrť autora a jeho práv (zmenu statusu tvorcu-skladateľa a jeho copyrightu) ilustruje Cseres na Cageových Eurooperách, vinylovom brikolérstve Christiana Marclaya, plunderfónii Johna Oswalda či rekontextuálnych posunoch Yoshihide Otoma, Paula D. Millera alebo na samplovacej mágii Boba Ostertaga; “Uroboros” intertextových hier zvýznamňuje na novodobých TV operách Roberta Ashleyho; v inej stati podrobuje semiotickej analýze environmentálnu hudbu istého miesta u Anney Lockwoodovej, Philla Niblocka, rastlín u Michaela Primea, zvierat u Dona Rittera, tela u Miye Masaoky či cyber sveta počítačov u Richarda Teitelbauma a Georga Lewisa; degradáciu pamäťových a iných biofílnych predispozícií človeka na nekrofílne potreby konzumenta hypermarketovej nákupnej horúčky pertraktuje v súvislosti s jedinečnými intermediálnymi projektami Jona Rosea (pričom na jednom z nich - Rosenbergovom múzeu - sám ako kurátor participuje) atď., atď.

Na Cseresovom prístupe je citeľný fakt, že väčšina z jeho textov nie je výsledkom “len” metatextového, ale aj priameho dialógu s uvádzanými teoretikmi a tvorcami, o ktorých sa v takom myšlienkovom zábere píše na Slovensku azda po prvý krát. Ich umelecké simulakrá sú, podľa neho, simuláciami reality inej intencie a kvalitatívneho radu než tie, s ktorými a v ktorých každodenne žijeme: úmyselné stieranie hraníc medzi skutočnosťou a fikciou je totiž v novodobom hudobnom simulakre motivované potrebou demaskovať masmediálne produkované (a verejne i privátne pestované) sebaklamy. Že niekedy na tomto demaskovaní môže mať podiel aj estetická reflexia umenia, toho dôkazom je aj najnovšia kniha Jozefa Cseresa.

Július Fujak