So zovretým hrdlom (Full length version)
Poznámky nad treťou knihou Diany Nguyen

Diana Tuyet-Lan Nguyen: Liana času.

Brno, Host 2001.

Bohatstvo pod zemou skrytých koreňov možno vraj pri strome odhadnúť podľa veľkosti jeho koruny. Tieň, ktorý čitateľovi ponúka niekoľko listov papiera s básňami Diany Nguyen, nie je zatiaľ zvlášť rozložitý, no aj tak vzbudzuje istý rešpekt. V čase, keď je z označenia „mladý autor" neraz núdzový prostriedok na zakamuflovanie rašiacich šedín a nenávratne strateného času (ale nie zriedka aj nemohúcnosti), ona, naozaj mladá, pridáva k predchádzajúcim zbierkam Čiary života (Host, 1996) a Rozkrídlenie (Fragment, 1997) tretiu, nazvanú Liana času. A jej korene siahajú z Brna, v ktorom žije teraz, cez Bratislavu, ktorá jej bola domovom predtým, a Lodž, v ktorej sa podľa záložky ostatnej knižky narodila, až do ďalekej východnej Ázie jej otca.

Už pri zbežnom listovaní Lianou času nemožno nezaznamenať toponymá (Brno, Bratislava, Snina, Praha…), pripojené ku každej z 57 básní, čo len podporuje myšlienku oakomsi poetkinom nomádstve. D. Nguyen píše po slovensky — hoci z jedného jej autorského čítania si pamätám aj v češtine napísané texty —, no dve z troch svojich zbierok vydala na Morave a, napríklad, po jej aktuálnej knižke by ste podľa mojich vedomostí v Bratislave pátrali márne. Z jedného kontextu vystupuje teritoriálne, z druhého jazykovo, aby napokon prekračovala oba a o to sústredenejšie sa starala o svoj vlastný, intímny priestor. Napĺňa tú predstavu básnika prelomu storočí, ktorá akcentuje jeho individualizovanosť. Je vymanená nielen z inštitucionálnych pút, z kempingových privilégií a záväzkov štátnych či stavovských organizácií, ale aj z chápadiel toaletno-kaviarenských kuloárov. Takýto odstup od aktuálneho diania môže byť devízou a už len preto hodno preveriť, ako s ním poetka nakladá.

Dá sa predpokladať, že básnenie D. Nguyen môže česky hovoriaceho čitateľa lákať obrazmi ako „siete spretŕhala búrka, / čo necudne sa obnažila z mrakov". (s. 17) Treba však povedať, že v jej prípade nejde len o efekt vyplývajúci zo zvukových kvalít či daností slovenčiny mimovoľne, ale o autorské inklinovanie k cieľavedomému zhodnocovaniu jej zvukových možností („hoc noc je bez konca" s.7). Spolu s ďalšími príznakmi, ako sú sklony k funkčne patetizujúcemu modulovaniu výpovede, inklinovanie k viazanosti verša, práca so slovosledom (inverzie) alebo využívanie tých oblastí slovnej a tvarovej zásoby, ktoré pôsobia knižne či až archaicky nielen na hovorovom pozadí, ale aj voči aktuálnym literárne preferovaným podobám slovenčiny, ide odôkazy, ktoré svedčia o poetkinom dôraze na literárnosť básnického prehovoru. Tento dôraz nie je pritom vedený subverznými či ironizujúcimi pohnútkami, ale je prejavom eminentnosti poetkinho sebareflexívneho podujatia, keď sa slovo, ktorému sa pripisuje spoluformujúca úloha pri vyjadrení závažnosti vnútorného života človeka, samo podieľa na jeho zhodnocovaní tým, že sa povznáša nad konfekčné strihy a zaodieva sa do nekaždodenných látok. (Zaujímavé pritom je, že výsledkom jej odstupu je vrúcnosť.) V konečnom dôsledku sa takto poetka individuálne vymedzuje aj voči subverzne orientovaným iniciatívam jedných jej rovesníkov, ako aj voči snahám tradične orientovaných, no k impresionizmu a pocitovosti sťahovaných talentov, azároveň odkazuje k symbolistickej tradícii v našej poézii. (Na základe čoraz intenzívnejšieho napájania subjektívneho životného rytmu na rytmus večného možno zasa premýšľať aj o jej afinitách s tradíciou východoázijskej poézie.)

V najnovšej zbierke zvuková kultivácia vyústi dva razy aj do extrémnejšej polohy, keď poetka výpoveď v básni Deň XIII a Deň XLVIII celkom podriadi logike aliteračného impulzu. Akokoľvek sú tieto dva pokusy len marginálnymi „úletmi", možno sa od nich odraziť k poukázaniu na to, že pre D. Nguyen je najvlastnejším priestorom na vyjadrenie básnické súvetie, jednoduché i zložené, ktoré potom, často v kombinácii s jednoduchou vetou alebo nejakým ďalším súvetím, zväčša tvorí pôdorys jej básne. (Nenáležito potom čítanie takto ustrojených textov komplikuje nedôslednosť v interpunkcii. Knihe by prospel kompetentný korektor, ktorý by hneď od prvej básne dohliadol na to, že vsunutá vedľajšia veta sa v slovenčine zakončieva čiarkou.) Takýto postup vytvára príležitosti na vysvetľovanie, objasňovanie pohnútok, dôsledkov, či pozadia činov, gest, obrazov a výjavov, ktoré text prináša. Vnesením vzťahov medzi veci prítomnej básnickej situácie, ich zasadením, vkotvením do minulosti alebo vyslovením zaväzujúceho presahu do budúcnosti poetka usporadúva svet tak, aby dostával zmysel adekvátny jej potrebám.

Takýmto zvýznamňovaním tiež prekonáva latentne hroziace deprimujúce dôsledky životných skúseností, onen hrozivý prah vedúci k paralyzujúcim pocitom dezintegrácie, znechucujúcej absurdnosti či bezútešnej fragmentárnosti života. Tieto spády totiž v mnohom určovali vyznenie autorkinej prvej zbierky, v ktorej si sebareflexiu a pokusy osebadefinovanie vynucovali kruté lekcie, ktorých sa jej od života dostávalo. V druhej knihe zasa bola sebareflexia motivovaná potrebou vymaniť sa z pút minulosti (cyklus vracajúci sa k detstvu) a nájsť v sebe pozitívne sily. V Liane času vyslovuje záväzky subjektu do budúcnosti alebo nadväzuje na skúsenosťami zhodnotené ideály, čo je len jeden z mnohých, vôľou písanej recenzie prinesený príznak toho, že zmyslom Nguyenovej písania je sebareflexia nateraz spočívajúca ani nie tak v rozchlipovaní, jatrení rán, ako v utvrdzovaní sa v prioritách, v prehlbovaní pohľadu a v napájaní žitého areflektovaného na jednotlivca prevyšujúci plán.

Hoci by táto zbierka mohla byť na prvý pohľad básnickým denníkom, či, na základe lokalizujúcich toponým, dokonca cestopisom, neponúka turistické diapozitívy, meteorologické správy či záznamy o, trebárs, stravovacích ná- a zlozvykoch subjektu. V zmysle veršov „na každej ceste / nenechávaš stopy iba za sebou, / ale zároveň aj v sebe" (s. 23) — predovšetkým v sebe, žiada sa dodať — vykonáva reflexívne sondy do vnútorného sveta subjektu a pokúša sa aj o navodenie vzťahu medzi individuálnym životom a tzv. večným plánom. Na tomto podujatí sa podieľa napríklad gesto označenia textov titulmi typu Deň + rímska číslica, keď dekonkretizácia kalendárovej chronológie či kauzality života naznačuje presah z individuálneho smerom k večnému plánu, ako aj „poznámkovanie" textov toponymami ako znakmi navodzujúcimi nomádstvo subjektu, zo života ktorého máme k dispozícii práve záznamy, v ktorých sebareflexia akcentuje stret prítomnosti teraz a tu s prítomnosťou inokedy (vminulosti a budúcnosti) a inde. Evidentne symbolického rázu je potom „okomentovanie" záverečného textu — toponymom Devín—, ktorý tak akoby nad miestom sútoku dvoch riek tematizuje možnosť prekonania samoty. Pravda, príznačne pre autorku subjekt nad touto možnosťou stojí so zovretým hrdlom a to, čo ho stíska, môže byť vzrušenie, ako aj úzkosť, no najskôr to bude práve vedomie nepretržitej spätosti človeka s celým svojím životom v každom jeho momente. Zaväzujúce vedomie.

Nguyenovej podanie pred interpretom celkom zjavne načrtáva rysy vertikálne organizovanej koncepcie symbolického stvárnenia životných otázok a problémov (a ich riešení). Tieto rysy možno vypozorovať cez kľúčové motívy pádu a letu, motívy vzťahov človeka s vtákmi, anjelmi a inými nebeskými bytosťami či útvarmi, pričom pre poetku sú príznačné aj iné návratné motívy, ktoré na osi troch zbierok postihli tak zaujímavé peripetie, že práve vďaka nim možno vysloviť aj postrehy svedčiace o zreteľnom vyzrievaní autorky.

Nezaškodí prizrieť sa týmto motívom pozornejšie. V debute možno nájsť množstvo básní, v ktorých vypäté prežívanie ťaživých či deprimujúcich životných skúseností — v rozsahu od ľúbostných sklamaní, deficitov a zrážok až po priemet nestálosti, pominuteľnosti vecí na plátno existenciálnych otázok (smrteľnosť) — nachádza výraz v motíve pádu subjektu (často v zastúpení postavami detí) ajeho následnej skazy: či už fyzickej, alebo mravnej.

Rozkrídlenie už názvom naznačuje zastavenie strmhlavého pádu a mobilizáciu síl v záujme prekonávania tiaže prítomnosti, takže na pád odpovedá akcentovaním potreby vzletu, zdvihu. Prvotnú optiku bolestnej márnosti teda prekonáva snahou o nachádzanie pozitívnych opôr v mene životaschopnosti, za čo vďačí aj upokojeniu v intímnom živote. Obrazy stúpania, zdvihu, vzletu ako odpoveď prvotným kolapsom (ich ozveny sa naďalej ohlasujú vo chvíľach neistoty a únavy) určujú vyznenie ľúbostných, erotických scén aj duševných procesov, do ktorých je v Rozkrídlení subjekt zasadený. Tretia kniha pri všetkej trankvilizácii artikulácie individuálnych pádov a vzletov neusína na vavrínoch, ale na ich pozadí smeruje k nastoľovaniu otázok opovahe ľudského prebývania vo svete. Respektíve nálezy, ku ktorým subjekt Liany času dospieva sústredeným bdením nad vlastným vnútorným svetom — keď sebareflexia akcentovaním túžob apriorít „ošetruje" pociťované deficity či bolesti — sú zásluhou svojej ambivalentnosti nastoľovaním týchto otázok. (Deň XLV: „Tak nejako zrodení z oblohy, / aby hviezda neustále putovala / za naším chrbtom. / Z detstva cez život, / od východu po západ, / bez jediného pohľadu späť, / znova tam, odkiaľ sme prišli. / … za seba / … do neba.")

Akoby teda tieto premeny napĺňali os vyzrievania: téza (dôraz na pád) — antitéza (dôraz na zdvih) — syntéza (napájanie individuálnych peripetií na presahujúci plán). Hľadanie vyrovnanosti v momentálnej fáze pritom nie je hľadaním zjednodušujúcim a má príznaky sústredenej sondáže v hlbinách základných ľudských otázok.

Príznačné sú v tomto ohľade premeny vdruhom výrazne sa črtajúcom motivickom okruhu, ktorým sú vzťahy subjektu s nebeskými bytosťami. V snahe o nahmatanie dominujúcej tendencie možno povedať, že v debute sa strety s bohmi končia pre človeka tragicky, a tak vlastne potvrdzujú pocity márnosti subjektu, ktoré sú devastačným dôsledkom diskrepancií medzi jeho vysokými očakávaniami a životnou realitou. Od druhej zbierky zosobňujú priority a túžby subjektu mobilizujúco. Vzbudzujú túžbu priblížiť sa im, byť ako oni aspoň na chvíľu a aj za cenu hroziacej bolesti, pričom je dôležité, že ani vo chvíľach možnej naivnej projekcie budúcnosti báseň neskĺzava po lákavom vzdušnom prúde idealizácie, ale zasa má na pamäti tenzie života. V Liane času napríklad píše: „keď sa [búrka zeme, pozn. J. Š.] dotkla ústami, / vyplašila vtákov / aja som konečne pochopila, / prečo tak stonajú vždy, / keď letia." (s. 17) Anjeli, vtáci, bohovia či nebeské telesá sú nielen vzdialenými spriaznencami, ku ktorým túžobne vzhliada, či médiami momentálneho stavu subjektu vpriemetoch jeho pocitov na vesmírne plátno. Ich funkciou je tiež pripomínať subjektu, že do konfrontácií s deficitnou a nepriaznivou realitou bol vrhnutý z prvotnej až mýtickej ideality a jeho povinnosťou je pokúšať sa životným nasadením o realizovanie svojich ideálov, teda o jej opakovanie, oživovanie, realizovanie — vyberte si — v prítomnosti. (Napríklad anjel je potom anjelom strážnym v tom zmysle, že jeho „zjavenie" je pre človeka, ktorý nad sebou bdie, artikuláciou potreby realizovania jeho vlastnej anjelskosti, teda potreby realizovania daností a cností, ktoré zosobňuje práve anjel.)

V pokuse o obrazné zhrnutie povedané je totiž človek D. Nguyen akýmsi povrazolezcom — sama takýto obraz evokuje už v debute —, ktorý sa medzi nebom a zemou pokúša zo všetkých síl balansovať tak, aby sa ubránil úpadku, rezignácii, rozvratu a skaze. Udržať sa pri živote tu však neznamená uspokojiť sa s vegetovaním, ale snažiť sa o naplnenie svojich túžob a potrieb, a tak sa udržiavať čo najbližšie k idealite, z ktorej podľa tejto koncepcie človek pochádza, v zápase s nepriaznivými okolnosťami ju má neustále na pamäti a pokúša sa ju svojím životom dosiahnuť, uskutočniť.

Na prvotné vyhľadávanie sebadeštruktívneho vzrušenia ako gesto odporu k živoreniu v nehodnej prítomnosti (v debute motív pádu a motív hriešnej vášne spôsobujúcej bolesť arozvrat) D. Nguyen postupne odpovedá akcentovaním takého vášnivého nasadenia do života, ktoré je dôkazom potrieb subjektu čo najintenzívnejším prežívaním uskutočniť svoje ideály, takže aj stopy zakúšanej bolesti — ako znamenia toho, že sa ich nositeľ pokúša prekonávať ľudské obmedzenia — majú posilňujúci zmysel. („A vzpínam ruky takmer / na dosah slnka, / aby mi na nich ostali rany, / až sa raz opäť od neho vzdialim." s. 33)

Posilou, ale aj prekážkou môže byť v takomto nasadení láska a eros. Maximalistickými očakávaniami napínané citové putá sú vystavované neustálemu ohrozeniu, pretrhnutiu či nenaplneniu. Kým v debute je spúšťačom rozvratu sám eros či pohlavná vášeň, vRozkrídlení je milovanie v tme, medzičasom obradne potvrdzujúce „rozkrídlenie" aj v citovom amilostnom živote subjektu, rušievané nástupom surovej reality dňa a v Liane času je to zasa odlúčenie, ktoré sa stavia do cesty upokojujúceho naplnenia túžby. Fyzická neprítomnosť partnera však zároveň uvoľňuje priestor transformácii, pri ktorej sa erotická túžba subjektu mení na médium jeho idealistických duševných potrieb — v intenciách slovníkovej definície, že eros je túžba po „nadzemskom" svete —, na médium jeho sna o napojení svojho života na vyšší, základným zmyslom napĺňajúci princíp. („volám do diaľky na teba / prvým a zároveň posledným srdcom, / ktoré tlčie v nás… / Vo mne iv tvojich ušiach." s.42) To, mimochodom, potvrdzuje vyššie naznačenú os téza — antitéza — syntéza. Očoraz zreteľnejšej konfesijnej artikulácii tohto spirituálneho smerovania svedčí aj to, že napríklad nebo poetka neinscenuje len ako prírodnú scenériu, po ktorej sa preháňajú vtáci, ale aj ako fenomén, na ktorý človek premieta svoju túžbu prekonať tiaž existencie, apriam aj ako nebesá, z ktorých k nemu smeruje pomoc, posila, úľava a spoluúčasť v podobe božej milosti. (Deň XXI)

Myslím, že — hoci len útržkovito zaznamenané — premeny v písaní D. Nguyen dostatočne ukázali, že vo svojej mladosti prešla výrazným vyzrievaním. Jej bdenie nad sebou nateraz dospelo do podoby, v ktorej naďalej akcentuje vášnivé prežívanie života, zároveň však upriamuje pozornosť na vyslovenie potreby transcendentného ukotvenia človeka, ktorý sa v prítomnosti nepriaznivej k jeho bytostným potrebám a ideálom snaží o ich uskutočnenie.

Priživujem sa týmto článkom na poézii Diany Nguyen v poslednom čase po tretí krát. Prieči sa mi v krátkom odstupe medzi jednotlivými textami vymýšľať pointu, ktorá by sa vymykala tým predchádzajúcim, aokrem parazitovania sa tak dopúšťať aj nemiestnej exhibície. Preto nateraz pôjdem cestou autoparafrázy (toľko k tomu exhibicionizmu): Ak je jedným zo zmyslov písania (poézie) vybojovať si taký svet, aký ho človek nevyhnutne potrebuje k životu, ako píše Gombrowicz, aprečo by tomu tak v obkľúčení iných všeobecne akceptovaných, no pritom značne odporných motivácií nemohlo byť, Diane Nguyen slúži ku cti, že si stvorenie toho svojho sveta nezľahčuje a sebareflexiou formuluje najzáväznejšie požiadavky najmä smerom k sebe samej. Azda ani nie podľa krídel, ale podľa zovretého hrdla možno spoznať v človeku… anjela? Básnika.

Jaroslav Šrank