Nebude zo psa slanina,
ani z vlka baranina

Kušnír, Jaroslav: Poetika americkej postmodernej prózy

(Richard Brautigan a Donald Barthelme).

Prešov, IMPRESO 2001.

Bolo to prednedávnom, tesne predtým, než som sa uložil spať. Na stole už horela iba moja nočná lampa a predo mnou ležal posledný diel Garfielda, všetky olomoucké hodiny pred chvížou postupne odbili polnoc, keď som si všimol, že za mojím oknom stojí strom.

Nebolo by na tom nič zvláštne, nebyť toho, že sme sa pred rokom presťahovali anamiesto stromov teraz máme pod oknom strechu pohostinstva Doga. Na tejto streche stál prave teraz priezračný striebristosivý strom a pozeral na mňa bútžavými očami. Práve sa chystal zabúchať vetvou na okennú tabužu, keď som rýchlo otvoril a zašepkal:

„Len potichu, preboha, lebo zobudíš Gabriela. Vieš kožko mal práce s tou popravou vysokých škôl?"

Strom sa zahanbil, zašumel nehmotnými listami a potichu prehovoril:

„Som duch. Prišiel som, aby si pomstil moju smrť."

Takéto veci sa mi stávajú často, najmä odvtedy, čo som zapletený do vydávania istého hororového magazínu.

„Čo môžem pre teba urobiť?" spýtal som sa zdvorilo.

„Videl si túto knihu?" odpovedal strom otázkou a hodil mi na stôl nevzhžadnú modrú publikáciu. Jaroslav Kušnír: Poetika americkej postmodernej prózy, hlásal nevábny nápis na obálke.

„Hm," zamyslel som sa, „videl; ale nečítal. Čo to má spoločné s tvojím problémom?"

„Všetko!" prehlásil strom kategoricky, „toto zo mňa vyrobili! Nehovorím, nemusel to byť hneď Shakespeare, netrvám na tom, slovenské preklady beztak stoja za figu. Ale aspoň skriňu zo mňa mohli…"

„Počkaj, takže z teba urobili papier, na ktorý vytlačili túto knihu?"

„Presne tak."

„A tebe sa nepáči? Veď je to vedecké pojednanie, svojím spôsobom viac, než nejaká skriňa, možno dokonca viac, než," drzo som klamal ďalej, „ten tvoj Shakespeare. Literatúra o literatúre, najvyššia forma duchovnej činnosti!"

„To určite," zahrmel strom urazene, „do skrine sa dajú odkladať kabáty a Shakespeare sa dá čítať."

„A Kušnír nie?" opýtal som sa nesmelo.

„Takže," spustil strom nemilosrdne, „najprv sa zastavme pri názve: Poetika postmodernej prózy. Čo by si od toho čakal?"

„Ja neviem, asi niečo o poetike postmodernej prózy," odsekol som.

„Ha, ha, tak to máš smolu," zasmial sa strom škodoradostne, „to máš smolu. Kniha sa zaoberá iba dvomi autormi, Barthelmom a Brautiganom, a to postupne interpretáciou ich jednotlivých diel. Čítal si Tzvetana Todorova?"

„No dovož," zatváril som sa urazene, „jasné, že hej."

„Tak na jeho definície rovno zabudni. Náš priatež Kušnír síce v svojej knihe rozbehol hotové citačné orgie, ale to neznamená, že by dôsledne siahal po kžúčových literárnovedných dielach. Každý termín, ktorý použije, síce poctivo podopiera odcitovanou definíciou, ale odkiaž! Poetiku napríklad nedefinuje podža Todorova, ale podža Joe Hrabáka! Čítal si ho?"

„Nie," priznal som sa, „Dr. Arbeit nám to zakázal, vraj pri každom otvorení jeho knihy nastáva okamžitá kontaminácia mysle."

„To by som povedal," prikývol strom, „atak to máš so všetkým. Pod pojmom postmoderný román budeme rozumieť dlhšie prozaické útvary oboch autorov, ktoré sú rozsiahlejšie ako poviedka, či novela a ktoré výrazným spôsobom využívajú postmodernú poetiku a „experimentálne" literárne postupy. (s.10) Brilantná definícia, však?"

„Hej," zamrmlal som, „celkom sedí aj na telefónny zoznam."

„Presne. Myslíš, že napríklad Pstruholov v Amerike je postmoderný a navyše román? Ja o tom pochybujem, ale pri podobných definíciách sa niet čo čudovať. Najtragickejšie," pokračoval strom smutne, „je na celej veci to, že Kušnír s vežkou obžubou cituje svojich slovenských kolegov akolegyní, asi si chalani sem-tam navzájom pichnú s citačným indexom. Takže sa dozvedáme ohromujúce veci: k znakom postmoderny patrí odstránenie bariér medzi vysokou a nízkou literatúrou, radikálny pluralizmus, ale napríklad aj akási nešpecifikovaná teória hier; postmoderná literatúra je písaná jazykom, ale v určitom čase apodobné perly ducha. (s. 9) Z Žilkovho poetického slovníka je tam podža môjho skromného odhadu — bohužiaž — odcitovaná dobrá polovica."

„Zahraničných necituje?"

„Cituje," zahundral strom, „a to bez ladu a skladu. Nakoniec tam objavíš aj toho Todorova, veď — a to bez preháňania — všemožné citáty, väčšinou v dĺžke aspoň odstavca a často je ich hneď niekožko za sebou, tvoria z celej knihy aspoň polovicu. A teraz ďalšia rana: hneď v úvode sa autor ospravedlňuje za prípadnú nižšiu úroveň prekladov zangličtiny, ktoré má pochopitežne na svedomí sám. Má za čo. Nebudem radšej ani uvažovať o tom, že možno ide o anglistu (knihu sponzorovala aj Katedra anglického jazyka a literatúry Prešovskej Univerzity), pretože to, čo predvádza, je skutočná katastrofa. Našťastie síce čítal (a cituje) väčšinu diel v českom preklade, ale pri tých nepreložených začína peklo. Sombrero Fallout od Brautigana napríklad prekladá raz ako Sombrero, ktoré spadlo z neba a neskôr ako Hádku o sombrero, pričom oba preklady vyplývajú znepochopenia pôvodného názvu. (s. 5, 197) Film Wild Bunch prekladá ako Divoký Bunch. (s. 69) A čo je horšie, týka sa to aj literárnych termínov, takže napr. ,fantasy‘ sa veselo v celej knihe prekladá ako fantázia."

„To stačí," prikývol som, „chudák Peckinpah."

„A najhoršie nakoniec: väčšinu knihy teda zaberajú citáty, z ktorých sa dozvieme, čo si o danom mieste v románe, kategórii, poetickom prvku, atď., atď., myslí Žilka, Cudden, Hilský, Jacksonová, Popovič a ešte asi milión iných. Keď však začne náhodou Kušnír omylom produkovať vlastné myšlienky, zistíš, že jednak nemá ani základnú štylistickú ohžaduplnosť k čitatežovi, takže spod jeho pera sa vynárajú monštrozity najhrubšieho zrna, citujem: Určité metafiktívne prvky (metakomentár oknihách prinesených do knižnice) a motív knižnice anticipujúci v úvode možné rozvinutie postmodernistickej metafiktívnej poetiky vsúvislosti s využitím kontrastujúceho motívu potratu ako možného rozvinutia témy spirituality, duchovna, fantázie v protiklade k materialistickej kultúre v Brautiganovom podaní zlyháva (s. 57); jednak strašne kecá. Na vyjadrenie smiešne jednoduchých, až samozrejmých postrehov potrebuje pol strany akomplikovanú terminológiu, čím odkazuje na dielo svojho vežkého učiteža Žilku, inokedy si bohapusto vymýšža, jeho tvrdenia často vôbec nekorešpondujú s citovaným dielom. Nečítal som všetky opisované romány, ale čo poznám, mi úplne stačilo."

„Takže?"

„Takže v konečnom dôsledku má celá dvestotridsaťštyri stranová publikáciu hodnotu zoznamu citovanej literatúry, ktorý zaberá posledných osem (!!!) strán. To zo mňa mohli radšej vyrobiť Harmasan," hučal strom nenávistne.

„A čo s tým mám podža teba robiť ja?" zívol som.

„Napíš recenziu!"

„Ale mne sa to čítať nechce, obzvlášť po tom, čo som sa práve dozvedel."

„Tak opíš náš rozhovor a pošli to do Aluze," trval strom na svojom, „tam ti to uverejnia."

„Veď hej," odvetil som uštipačne, „pretože ju nikto nečíta."

„A čuduješ sa?" zamračil sa strom, „Minule sa mi dostalo do konárov jedno číslo: v niektorých recenziách bolo viac dvanásťslabičných cudzích slov ako spojok. Alebo taký Grombíř. Nič proti nemu, ale ten keď ráno vstane a uvidí východ slnka, tak naň napíše recenziu. Ale do Playboya nám to nevezmú, tak im to len pekne pošli."

A s týmito slovami zmizol.

Čo som mal podža vás robiť?

Michal Spáda